|
Priznávam, bol som to ja! Nechcem však oberať ostatných o zásluhy: koncept aj realizácia boli konzultované s viacerými kolegami. Na tomto mieste je vhodné poznamenať, že ďalší hon na čarodejnice si firma už nemôže dovoliť, hlavne nie, lebo úmysel bol vcelku pozitívny a konštruktívny. Jediné, na čo sa dá legitímne sťažovať, sú ranené egá. Verím, že správna medicína musí niekedy byť aj trpká a väčšine dotknutých odporúčam nebrať to príliš osobne, ale skôr ako príležitosť sa niečomu priučiť.
Aby som očistil mená nevinných:
Nie som ten, ktorého ste viacerí tipovali / obviňovali, on sa vyjadruje podstatne sedliackejším spôsobom ako ja, ak neveríš, tak si to porovnaj. Pobavilo ma, že dôležitejšie ako obsah, alebo dôvod prečo sa takéto veci dejú, vedenie radšej rieši moju identitu, ako keby to išlo o to. Pritom som si dal záležať, aby bol obsah v podstate nezávadný a aby bol ladený čo najpozitívnejšie. Môj jediný prešľap je, že som si dovolil takto drzo obísť mocenskú štruktúru. Pobavilo ma, ako vyzývate vinníka sa buď prihlásiť, alebo rovno dať výpoveď... ako keby to nebolo to isté. Typický lacný trik, ilúzia slobodnej voľby štylom 'Sprav to dobrovoľne, alebo ťa donútim!' Ešte si uvedomte jednu vec: Keby som si toto isté dovolil vo fungujúcej firme, tak efekt by je prakticky nulový, prinajhoršom by sa upravil spam filter na mail serveri. Mrzí ma, že sme dospeli do takého stavu, že jediné svedomie firmy je možné prostredníctvom svojvoľného konania jednotlivcov, ale zároveň mi moje vlastné svedomie nedovolilo len tak sa nečinne sedieť. Zároveň si ale môžete pokojne vydýchnuť, bola to jednorázovka, teraz je na vás, aby ste sa z toho poučili a ja naivne dúfam, že správnym spôsobom.
K dotazníku a výsledkom:
Pôvodný minimálny plán si ani nevyžadoval účasť, úplne stačilo, že email prešiel cez spam filter. Išlo o provokáciu, ale skôr v pozitívnom a konštruktívnom zmysle, jej cieľom bolo ísť príkladom a ukázať, ako by sa to malo robiť. Terapia šokom bola vie poslúžiť a v tomto prípade vyvolala žiadanú odozvu.
Spočiatku som bol trochu skeptický, myslel som, že z rešpektu voči vedeniu alebo strachu, sa veľa ľudí nebude chcieť zúčastniť. Ak by bolo primálo hlasovaní, tak by som už znova celú firmu nespamoval, príjemne ma prekvapila ale rýchlosť a počet odoziev, za 2 dni bolo zaznamenaných viac než 30 hlasovaní. Každému, kto venoval svoj čas na to, aby pomohol vyjadriť kolektívny názor úprimne ďakujem. Ďakujem dokonca aj Manažérke, ktorá sa snažila vcelku nešikovným spôsobom zmanipulovať výsledky v prospech Veď-Viete-Koho, nabudúce skús voliť aj iné ako najvyššie hodnoty, bude to tak nenápadnejšie. Možnosť podobných pokusov som predvídal, znížiť vplyv zásahov jednotlivcami mala za úlohu zabezpečiť dĺžka dotazníka. Samozrejme, šikovný skriptér mohol môj plán ľahko sabotovať, ale predpoklad, že taký medzi motivovanými osobami nie je, sa ukázal ako správny.
Nedôvera vo výsledky je samozrejme na mieste. Netreba automaticky veriť všetkému len preto, lebo to prišlo v pekne naformátovanom dokumente, hlavne nie vo firme, kde je rutinou upravovať hodnoty v tabuľke dovtedy, kým nebudú žiadané políčka zelené. Môj konečný argument je ale, že ak niekto neverí výsledkom, tak nech ide žiadať oficiálne opakovanie dotazníka s identickými otázkami. Môj tip je, že sa dozvieme niečo, čo sme už vlastne vedeli, čiže výsledky budú veľmi podobné. A ak by odmietli, tak vám nič nebráni zopakovať môj prístup a overiť si to na vlastnú päsť.
Zrušenie starého dotazníka považujem za nutnú tragédiu. Nutnú hlavne preto, lebo slúžil viac vedeniu ako firme. V praxi slúžil viac na uvoľnovanie tlaku, ako úprimnej snahe počúvať a riešiť problémy. Odpovede typu 'Alex ďakuje', alebo 'Na tento typ podnetu sa nedá reagovať', a pasívne-agresívne zavedená nutnosť navrhovať riešenia, keď máme tú drzosť upozorniť na problém, to všetko sú len metódy na utíšenie nespokojných hlasov. Čiže zase riešite symptóm a nie chorobu. Stačí napísať 'Ďakujeme za podnet, určite sa tomu budeme chcieť venovať.' a argument je na dlhú dobu odstavený. Táto a podobné metódy prispeli k niektorým samovyhodeniam. Líder počúva, šéf rozkazuje a táto firma vyzerá, že bohužiaľ disponuje hlavne šéfmi. Trpíme tu postkomunistickou mentalitou, ktorá je hlavným dôvodom, prečo aj spôsoby a atmosféra, ktoré tu vládnu, sú ako z minulej éry. Direktívne riadenie jednoducho nefunguje, zrkadlom vám sú vlastné emócie, keby to nebola pravda, tak vás toto nemôže trápiť.
Intermezzo:
Niečím mi celá situácia pripomína čiernu komédiu s Keanu Reevesom, Macaulay Culkinom a Helenou Bonham Carter, kde im prišiel do firmy nový manažér (Hank Azaria) a onedlho potom sa celá firma začala pomaly rozpadať. Manažér v skutočnosti ničomu poriadne nerozumel, mal ale talent zakrývať to. Viaceré vtipné scény boli založené na kontraste medzi jeho bombastickými hláškami a nereálnymi sľubmi a ostrými prestrihmi na realitu. Schopnosť uhýbania mal takú rozvinutú, že mu nerobilo problém protirečiť si ani v rámci jednej vety, vtip bol v tom, že on si to častokrát neuvedomoval, ale tí, s ktorými jednal áno.
Vážna časť zápletky sa točila okolo postupného rozpadu celej ilúzie. Prví, čo si uvedomili čo sa deje boli tí, ktorí svojej práci aj trochu rozumeli. Antagonista ich zase inštinktívne vyhodnotil ako hrozbu a snažil sa ich rôznymi spôsobmi zbavovať, toto poháňalo väčšiu časť deja. Lož, urážanie a podrývanie boli jeho hlavnými metódami, spravidla preferoval konať za chrbtom. Nemal rád, keď mu niekto na meetingoch protirečil, pretože tak sa upozorňovalo na jeho neschopnosť, preto sa snažil takých ľudí odsúvať na vedľajšiu koľaj, aby mu nemal kto narúšať jeho bájky. Na priamu konfrontáciu si trúfal len keď cítil, že jeho pozícia je neohrozená, vtedy vedel silno hrýzť. Tiež používal svoju skupinku prisluhovačov, panoptikum ambicióznych odpadlíkov, s ktorými sa nikto iný z firmy nechcel baviť. Za normálnych okolností sa vyhýbal aj obyčajnému očnému kontaktu. Takýmto jednaním sa mu časom podarilo zbaviť viacerých neprispôsobivých kolegov, nakoniec výpoveď si dali nakoniec všetci sami. Výslednú fluktuáciu vedel obhájiť aj tým, že ju vopred prezieravo avizoval, asi zo skúsenosti cítil, aký máva jeho prítomnosť efekt. Nakoniec ho porazilo to, že skutočnosti produktivita klesla, čo sa mu nakoniec aj vypomstilo.
Zaujímavé a poučné boli scény kde ukazovali metódy, akými udržiaval ilúziu svojej kompetentnosti. Napríklad po kritike mu stačilo naoko upraviť správanie vždy tak na 1-2 týždne, potom sa na vec spravidla zabudlo a on sa mohol pohodlne vrátiť späť k starým spôsobom. Overenou metódou bola aj recyklácia fráz bez porozumenia, nefungovala ale na všetkých, tí, čo vedeli, že nerozumie si z neho robili žarty bez toho, aby si to bol schopný vôbec všimnúť. Či už to všetko robil premyslenie, alebo inštinktívne, nechávali na posúdenie divákovi.
Komédiou bol film iba na povrchu, podtón bol seriózny a s množstvom ironických zvratov. Napríklad sa zistilo, že jeho nadriadený už dlhší čas vedel čo je zač, len to nemohol priznať . Neriešil to jednak kvôli vlastnému pohodliu a hlavne, lebo by tým priznal vlastné zlé rozhodnutia a to by ego nepustilo. Keby zloducha vyrazil, tak by musel na čas riešiť vzniknutú situáciu a čiastočne by nemuselo byť najlepšie pre jeho zdravotný stav. Ku koncu filmu ale pod tlakom zo všetkých strán bol nútený zloducha vyraziť, jednoznačne však nešlo o žiaden happy end, na firme ostala hlboká jazva. Osobitne ironická bola posledná scéna: Bonham-Carterová sedela už nejaký čas v novej firme, personalisti jej prišli predstaviť nového šéfa - posledný záber bol nájazd kamery priamo na dobre známy krivý úsmev, cyklus pokračuje. Naozaj odporúčam, treba si pozrieť, len sa mi nedarí nájsť názov filmu, hmm...
Riešenie:
Čo sa týka súčasného režimu, tak mi napríklad príde veľmi nefér, že sa hodnotí len smerom nadriadený-podriadený. Takýto prístup vytvára silnú mocenskú nerovnováhu a v prípade, že by boli vo firme na kľúčových pozíciách zlé osoby, tak aj praktickú istotu zneužívania. Treba si pamätať, že štýl organizácie, ktorá chce od zamestnancov kreatívny výstup nemôže fungovať na báze nátlaku. Jedine teda žeby sme sa v skutočnosti nesnažili nič vytvárať, alebo výrazne zlepšovať, ale len s čo najnižšími nákladmi držať na prístrojoch kus hnijúceho mäsa s jediným účelom: aby mocipánom ďalej prúdili peniaze z jej poistky. ale v takom prípade treba vyjsť s kartami na stôl a netváriť sa, že vieme, alebo ideme robiť niečo, na čo v skutočnosti nemáme.
ako alternatíva kde sa vedenie úprimne a aktívne snaží hľadať cestu k zlepšeniu s minimálnym ohľadom na sebecké pohnútky. Naše vedenie praxou stále žije v predošlej ére, neuvedomujú si, že spokojný zamestnanec je efektívnejší zamestnanec, čiže riešenie zdrojov našich každodenných frustrácií pre nich nie je prioritou. Na ilustráciu táto zjednodušená grafika dáva do kontrastu to ako to je s tým ako by to malo byť Neplatí to pre všetkých rovnako, ale až prekvapivo sa to podobá na modus operandi tých, ktorí majú najviac zodpovedností a právomocí.
Aj pre priemerne skúseného podomového predavača teplej vody by bolo ľahké zakrývať vlastné chyby, ak by mal dostatočnú kontrolu nad informáciami prúdiacimi hore k jeho šéfom. Toto vedie k stavu, kedy nie je možné kritizovať a to je veľmi nebezpečné, pretože oberá organizáciu o sebareflexiu. Koncentrácia moci na niektorých pozíciách u nás je jednoznačne patologická. Preto by sa takýmto situáciám malo v čo najväčšej miere zamedziť, čiastočným riešením by bolo zavedenie 360 stupňovej spätnej väzby. Táto vec ale musí byť mimo kontroly vedenia, formu, zber dát aj publikáciu by mala mať na starosti nezávislá skupina, ambasádori sú idéalna skupinka, ktorá by mala mať toto na starosti. Aby sa zamedzilo manipulácii, tieto dotazníkové služby ponúkajú aj generovanie jednorázových unikátnych linkov, ktoré môžu byť odoslané na jednotlivé emailové adresy vo firme s tým, že ostane zachovaná anonymita zúčastnených. Firma potrebuje takýto mechanizmus na sebareflexiu ako soľ, inak bude tlak len narastať a raz to praskne. Nemôžete sa donekonečna spoliehať na dobrovoľníkov ako som ja, ak neuvidím výsledky, tak ma to prestane baviť a naozaj dám asi výpoveď.
Zhrnutie:
Nakoniec, mojím hlavným cieľom bolo ukázať vedeniu formu, akou to ide robiť a ukázať tiež, že ak sa toho neujme nikto oficiálne, tak v zásade nie je problém ak iniciatívu zoberie do rúk niekto z nás. Mnohým otázkam a témam sa vyhýbame, veľa problémov sa zametá pod koberec, kým nevybuchnú, všetko sa rieši až keď je už vlastne neskoro. Nalejme si čistého vína, po už pomaly dvoch rokoch nového systému bašovania stále nie je cítiť žiadne zlepšenie, opatrenia boli očividne nesprávne. Namiesto riešení zažívame výlevy agresívnej hlúposti, hľadáme vinníkov namiesto toho, aby sme sa niekedy pozreli do zrkadla. Toto síce čiastočne platí pre všetky zúčastnené strany, ale najviac určite pre vedenie, pretože práve ono sústreďuje najviac exekutívnej moci a tým pádom nesie aj najviac zodpovednosti za súčasný stav a aj trend do budúcnosti. Riešme problémy a nie symptómy, voňavka smrad nezníčí, iba ho prekrýva.
|
|
